Fazóna kvalitnej americkej hudobnej produkcie

Zasvätenci mi možno vytknú spiatočníctvo, no trúfam si tvrdiť, že donedávna (a istotne ešte aj do ďalekej budúcnosti) sa u nás nebrali vážne dynamické kroky mladej hudobnej americkej gardy. Kroky dnes už nádejných trvaliek kvalitnej americkej produkcie. Nebudem ich konfrontovať s ďalším exportom odpadu zo Spojených štátov. O tom sa už popísalo veľa, hladina rozhorčenia sa sčerila, no nič neriešila, preto radšej len o tom, čo prináša skutočný hudobný zážitok. Čo ma vedie k týmto záverom? Predovšetkým mená ako Doyle Bramhall II., John Mayer, Jonny Lang. Pre niekoho cudzopasníkov na kultúrnej scéne, pre iných len mená, no pre niektorých aj pojmy. Jonny Lang mi rezonoval v úmysle zaobstarať si nejaký jeho počin niekoľko rokov. A to od momentu keď som zhliadol jeho sebavedomý prejav čo by osemnásť ročného fagana. Mnohí z nás v jeho rokoch hľadali priečinky odkiaľ čerpať sny, kým Jonny útočil na otvorené pusy neveriacich američanov svojím debutom „Lie to me“ z roku 1997. Opäť (konečne?) zázračné dieťa. Kto aspoň v malom množstve akceptuje blues a vie objektívne a triezvo prijať kvalitnú muziku musí konštatovať, že aj v tomto relatívnom svete vždy dokáže čosi prekvapiť. Jonny sa okrem výborne zvládnutých bluesových štandardov znásobil živelným hlasovým prejavom, prirodzeným darom ktorý si istotne nikde nekúpil. Poslucháč by snáď aj zaváhal či náhodou nepočuje gitaru Buddyho Guya a hlas cca 30 ročného Joea Cockera. Celkový dojem vyznieva vysoko nad úroveň, obzvlášť keď si uvedomíme, že v čase nahrávania ešte nemal ani 18. Istotne by sa dali vysledovať aj jemné snahy komerčných labelov, ktoré túto mladú nádej tlačili do pozornosti, no produkt ktorý vzišiel ma na 90 percent uistil o výlučne Langovej schopnosti spoznať sa, kreovať atmosféru, vydýchnuť vášeň, nasať záujem… Jonny si upútal pozornosť právom. Dokonca ani ex-prezident Bill Clinton si ho nenechal újsť na-živo. Preto ma Claptonova voľba vôbec neprekvapila. Naopak, príjemne ma utvrdila v tom, že tento charizmatický brit má výborný čuch a citlivý sluch na skutočné talenty. Ďalšou pastvou pre moje uši, oči (alebo najskôr pocity) bol John Mayer. „Na oko“ do komercie odetý pseudo-hrdina zo sit-comov, ma urobil mierne nechápavým po zhliadnutí jeho vstupu a piesni „City love“. Pre nezainteresovaných, jeho zdravé sebavedomie (na základe ktorého mu ľudia uveria všetko) mi pripomínal Ivana Táslera. Aj keď Ivan možno pre náladovejších spoluobčanov pôsobí trocha arogantne. John Mayer ma uistil v tom, že na gitare sa dá zahrať tón aj padajúcou slzou. Jemnocit akým vyložil tromfy ma nenechali chladným a po niekoľkých dňoch som sa poobzeral po jeho počine. Zhodou okolností bola práve dostupná jeho novinka „Continuum“… vynikajúci zvuk, mená spoluhráčov ako Pino Paladino, nezvyčajný gitarový inovátor Steve Hunter a samozrejme, ten istý Mayer ako na Crossroads. Bolo by zbytočné písať o menách, s ktorými tento talent hral. Často je odcudzovaný do role tieňa Davea Matthewsa, čo z pohľadu jeho pesničkárskej platformy nie je celkom zanedbateľný postreh, ale postačí mi jediný vážny Mayerov tón aby ma uistil v tom, že v tom nie je žiadna prvoplánovosť. Doyle Bramhall II. (tá rímska dvojka hovorí aj o aktivitách jeho otca hudobníka… zrejme aby nedošlo k omylom pri výplatách tantiemov  ) ma prekvapil už na DVD Erica Claptona venovanom Robertovi Johnsonovi. Ani nie tak pre svoj prejav (veď šlo o Claptona), ako skôr pre skutočnosť, že Clapton možno túžil reinkarnovať Andy-ho Fairweather Low-a plus s nejakým mladíckym bonusom a že si vybral práve Bramhalla, ktorý sice nie je už najmladší, no Claptonovi zrejme vyhovuje jeho mladícka „nerozvážnosť“ a údernosť. Doyle vyrastal v prostredí aktívnych muzikantov a okrem Claptona hosťoval na rôznych projektoch (Sheryl Crow, Roger Waters, Boyd Tinsley, atď.) Priznávam, že Doyleovi som okrem rešpektu nevenoval zo svojej pozornosti takmer nič. Na DVD Crossroads ho bolo vidno často ako sidemana Claptona takmer v každom jeho vstupe. No dostal priestor aj on so svojou skupinou Smokestack. Rezká „Green light girl“, ktorá trocha zapácha hitom „Born to be wild“ z filmu „Easy rider“ a ktorá Doyle Bramhalla na zázname reprezentuje, ma strhla menej v porovnaní s Mayerovou „City love“, no aj to stačilo na to, aby som sa poobzeral po jeho produkcii. Šlo o pasívne hľadanie, no keď som našiel album „Doyle Bramhall & Smokestack – Welcome“, uveril som ľudovej múdrosti, že od života málokedy dostaneme to čo chceme, no niekedy nám dá, čo fakt potrebujeme. Podobným sloganom by som ovenčil tento album a dal ho do pozornosti všetkým túžiacim po nefalošnej úprimnosti, produkčnej surovosti bez zbytočných dolaďovaní, mastrov, gýčových aranžmánov. Album „Welcome“, respektíve Doyleova vyvážená dravosť, neistota strún čo ich čaká o ďalšie sekundy, dokonalo nedokonalé zafarbenie hryzúceho zvuku gitary, úžasná tvorivá ľahkosť, neopakovateľnosť predvedenej nuansy, bezstarostnosť spoločne s naozaj vkusným ťahavým tremolom v hlasovom prejave (akoby som počul Davida Bowieho)… ak by urobil tento album ktokoľvek iný, akokoľvek technicky zdatný gitarista, odsúdili by ho za plagiátorstvo Cream, Hendrixa, prinajlepšom by to nazvali klišé a patologické spiatočnítvo. No Bramhall z toho zázračne vykľučkoval. Tuším, ani sám nevie ako lebo nemá čas si to uvedomiť. Dôvod je prostý: talent, cit, viera, jednoduchosť myšlienky, veľkosť a neopakovateľnosť činu. Opäť sa nedivím skutočnosti, že ho Clapton subjektívne označil za najväčší súčasný talent žánru. Na tomto albume sa snúbi surový rock, naštiepený blues, akýsi sfarbený gitarový soul, ale predovšetkým cit, nahriaty pud, doslova fyziologická nutnosť. Záverom len subjektívny dodatok. Clapton nie je mojím najväčším favoritom, no vzľadom k tomu ako pomáha propagovať a nakoniec aj profilovať fazónu hudobného priemyslu, má môj veľký obdiv.